Prečo sa starať o rodinu vojaka slúžiaceho v zahraničnej operácii?

„Môžete cvičiť svojich mužov ako len chcete, ale čo si myslíte, že sa stane, keby bola vojna a títo chlapci by bojovali s myšlienkami, že sa nikto nestará o ich rodiny? V žiadnom prípade nebudú bojovať tak efektívne...“ tieto slová amerického generála Normana H. Schwarzkopfa, ktorý velil spojeneckým vojskám v operácii Púštna búrka svedčia o maximálnej dôležitosti, ktorú prisudzujú vo svete straostlivosti o rodinu vojaka vyslaného plniť úlohy do zahraničia.

Aj týmito otázkami sa zaoberal celoslovenský odborný seminár: Programy starostlivosti o ľudské zdroje v OS SR, ktorý sa 14. februára uskutočnil v priestoroch trenčianskeho posádkového klubu (bývalého Domu armády). Plukovník Maroš Brláš, zástupca náčelníka Odboru personálneho manažmentu z Generálneho štábu OS SR, vo svojom príhovore zdôraznil význam seminára. Podľa neho by mal v prvom rade rozvinúť diskusiu v odbornej verejnosti, vyhodnotiť praktické skúsenosti a očakávania, ktoré majú jednotlivé útvary a zložky, posúdiť, čo sme schopní z limitovaných finančných zdrojov rezortu v tejto oblasti realizovať. A následne závery postupne priniesť ako podnety pre potrebné legislatívne úpravy v oblasti starostlivosti o profesionálneho vojaka a jeho rodinu.

Plukovník Brláš i ďalší diskutujúci zdôraznili, že v tejkto oblasti z pochopiteľných dôvodov nemôžeme ísť americkou cestou, keďže u nás rodiny profesionálnych vojakov nežijú vo vojenských základniach ako v USA. Tam majú okrem bývania zabezpečené aj sociálne, kultúrne a športové zázemie a preto môžu priamo, nesprostredkovane pôsobiť na rodiny vojakov, ktorí slúžia v zahraničí. Napríklad veliteľ hlohovského dopravného práporu podplukovník Ferdinand Muríň poznamenal, že približne 70 percent príslušníkov jeho útvaru má rodiny vo vzdialenosti väčšej ako 150 kilometrov, do zahraničných misií a operácií od neho neodchádzajú ucelené jednotky, ale skôr malé skupinky ľudí a preto je veľmi problematické pravidlené spojenie s ich rodinami.

Určité pozitívne poznatky v tejto oblasti prezentovala nadporučíčka Jana Teglašiová z prešovskej mechanizovanej brigády. Uskutočňujú ich od marca minulého roku a okrem iného ukazujú na obmedzené finančné zdroje, ktoré má v tejto oblasti k dispozícii brigáda i jednotlivé útvary. Na stretnutie s rodinami sa napríklad v michalovskom mechanizovanom prápore zozbierali samotní profesionálni vojaci. Tadiaľto ale nemôže viesť cesta aj v budúcnosti. Kapitánka Michaela Štammová z Persolnálneho úradu v Liptovskom Mikuláši v tejto súvislosti pripomenula aj výsledky prieskumu. Podľa neho rodiny vojakov by uvítali v období vyslania vojaka do zahraničia viac konkrétnych informácii o ňom, o jeho práci v zahraničí ( aj doplnených o fotodokumentáciu, či videopozdravy), pomoc pri vybavovaní určitých vecí na úradoch, riešení konkrétnych problémov rodiny, ako aj spoločné rekondičné pobyty pre rodiny vo vojenskom rekreačnom zariadení. V tomto smere by sa malo viac urobiť aj priamo v útvaroch ešte pred vyslaním vojaka do zahraničia v tom, aby sa vojenské rodiny navzájom lepšie spoznali (v tomto smere sú na tom lepšie útvary prešovskej brigády, ktoré majú príslušníkov väčšinou z blízkych regionov). Potom by mohli byť jedna pre druhú v určitých situáciách aj oporou. Riaditeľ Úradu ekumenickej pastoračnej služby OS SR plukovník v. v. Jaroslav Balocký zdôraznil významnú úlohu vojenských duchovných v procese starostlivosti o rodinu profesionálneho vojaka.

V Trenčíne sa stretli vojenskí psychológovia, duchovní, velitelia, personalisti a ďalší predstavitelia odbornej verejnosti. Seminár ukázal, že v starostlivosti o rodinu vojaka v zahraničí sme zatiaľ z rôznych objektívnych, ale najmä subjektívnych príčin len na začiatku cesty. Cesty, ktorá nebude ľahká a jednoduchá, ale je potrebné ňou prejsť. Vojaci, ktorí v súčasnosti plnia úlohy v zahraničí, najmä v operácii ISAF v Afganistane si toto úsilie zaslúžia. Výrečne o tom nakoniec hovorí aj dokumentárny film Sám vojak v poli, ktorý nedávno uviedla televízia Markíza.